O jesenných lovoch na známom jazere v Červenom Kláštore.
Určite neobjavím Ameriku, keď čo to popíšem o jesenných lovoch na známom jazere v Červenom Kláštore. Akosi mi prirástlo k srdcu. Je známe medzi muškármi veľmi podareným jarným, pstruhovú sezónu štartujúcim pretekom, kedy muškárky svištia a šnúry režú studený Pieninský vzduch. Napriek tomu je účasť vysoká, podobne ako na Poličšských jazerách v Čechách. Možno len menšia rozloha jazera je dôvodom na to, že pretekárov nie je viac ako na Poličkách. Azda raz…
Tak sme sa vybrali na toto Kláštorské jazierko pomáčať šnúry v neskorú jeseň. V podstate sme sa tam stretávali skoro stále tí istí každú nedeľu. Okrem jedného poliaka, ktorého muchy boli ako nakreslené, takú dokonalosť som ešte nevidel, sme tam boli asi desiati, skoro-domáci, teda z okolitých organizácii. Z Bardejova to bola už skoro klasická zostava Jožo Gajdoš, Jožo Križanský a moja maličkosť. A že to bola krásna rybačka tak to potvrdia asi všetci. Ešte okolo 9.00 hod bola v celom okolí značná hmla a slnko sa cez ňu predieralo len veľmi tažko. O 10.00 hod si už každý mädlil ruky ale nie z množstva záberov alebo úlovkov ale od zimy. Čo všetko pretrpíme pre našu vášeň. Uviazať muchu bolo skoro nemožné, nedovoľovali to skrehnuté prsty. Nastúpil teplý čaj s nejakým tým percentom, neoprenové rukavice a problém bol vyriešený.
Desiatou hodinou to všetko padlo a vlastne aj začalo. Ryba sa pohla a začalo rodeo. Nie však to klasické barbarstvo ako na úvod sezóny, ktoré vidíme na skoro všetkých pstruhových revíroch, ale niečo veľmi romantické a rybársku dušičku hrejúce. Ryba bola veľmi opatrná. Po divokých záberoch duháka, ktorý časom vytrháva muškárku z rúk ani chýru.
Zábery sa skôr podobali na branie ostrieža, teda jemnejšie niekedy aj prudšie zastavenie nástrahy pri sťahovaní šnúry. Niekedy som mal pocit, že muchy uviazli na dne. Pri jemnejšom trhnutí už ale nastal klasický duhákovský odpor a neodmysliteľné výskoky. Duháčiky nám predvádzali skvelú šou. Sťahovať muchy bolo potrebné veľmi ale veľmi pomaly, niekady aj s dvoj - troj sekundovými prestávkami. V týchto prestávkach boli zábery asi najkrajšie. Šnúra sa na hladine pri zábere pomaly narovnávala a to bol okamih, ktorý treba vyčkaťa pripraviť sa na jemný zásek, lebo ryba je už v pohybe a pri razantnom záseku by sa určite utrhla. Ryby sporadicky brali Wolly Bugger fialový alebo nápadnejšie kombinácie farieb podobných strímrov.
Po vyskúšaní viacerých strímrov, nýmf a pakomárov sme sa zhodli, že najviac záberov je na pakomára, či už rodenca zaveseného v stĺpci alebo vedeného tesne pri dne alebo úplne na dne. Ku dnu sme posielali patentky vo veľkosti 14 a 16 a aj do stĺpca bola táto veľkosť najlepšia. Dobrou kombináciou sa v ten deň zdala byť aj trojkombinácia WollyBugger /10-12/ ,patentka /14-16/ a rodenec pakomára /16/.
Zasvietením slnka na hladinu jazera a čiastočným ohriatím vzduchu sa niektoré jedince prebrali k životu, zdvihli sa z dna a začali prekrásne krúžkovať. Voda začala jemne vrieť a v niektorých momentoch to bola riadna blomba od statnejšieho duháka. Osobne som mal zopár záberov na pakomáre na hladine alebo jemne zavesené vo vodnom filme pod hladinou, skoro ako klasická suchárina.
Poctivejšie a častejšie však ryba brala pri dne, tak sme sa sústredili práve na to a u mňa zvíťazila trojkombinácia patentka, a dva rodence pakomárov v čiernej a sivej farbe. Podobné poradie azda len s farebnými obmenami mali aj obaja Jožovia. Koncové náväzce boli 18 alebo 16. Štrnástka sa z počiatku zdala byť tak akurát no po dvoch odtrhnutiach som aj ja previazal na šestnástku a bola pohoda. Okolo 16.00 hodiny nastal značný útlm a záberov ubúdalo. Nastalo klasické chaotické vymieňanie pakomárov a strímrov každých 10-15 hodov, čo v konečnom dôsledku viedlo len k strate času a naše snaženie vyšlo na zmar. Za tie dve hodiny od 16.00 do 18.00 som vymenil nie len ja, ale ako som sledoval aj mojí spolubojovníci, zo desať rôznych strímrov a rôzne kombinácie pakomárov. Zúfalstvo, po pekných a vzrujšujúcich chvíľach, sa usadilo v našich rybárskych dušičkách.
Po západe slnka za horizont ryba úplne prestala brať. Všetka naša snaha bola zbytočná. Podobný postreh mám aj s ostatných rybačiek na jesennom Kláštore, ale nie len tam. Napriek tomu sme si do tých chvíľ báječne zachytali. Mne a Jožovi Križanskému sa okrem množtva duhákov od 33 do 40 cm, niekoľkých potočákov, ktorý putovali do plutvy samozrejme späť do vody, podarilo chytiť aj mutáciu sivoňa amerického. Boli to take naše zlaté rybky na záver a po odfotení sa so vzácnym exemplárom sme ich pustili do vody v nádeji, že sa s nimi stretneme na jarných Kláštorkých pretekoch. Uvidíme…
Rybník všetkým však vypálil Jožo Gajdoš. Po 10-15 minútovom boji vytiahol nádhernú pädesiatku duháka. V tom okamihu sme skonštatovali, že je to skutočne pekná bodka za fantastickym dňom. Dňom s množstvom záberov a množstvom krásnych rýb. Ak by som mal odfotiť tento deň ako celok tak by som potreboval možno 10 filmov. Scenérie okolia Pienin sú skutočne famózne. Nejeden by sa kochal.
Takáto krátka reportáž je hádam len desatinou z nášho možno obyčajného ale predsa príjemného lovu, no ale aspoň tak si môžete priatelia urobiť približný obraz o rybačke a jazere, ktorých sa žiada podstatne viac. Viac aj preto, aby sme nemuseli so slzou v oku čítať o Kamčatke, Mongolsku, Aljaške a Yukone, o Švédsku a podobných vykričaných revíroch. Samozrejme nemôžeme porovnávať neporovnateľné, ale všetko stojí a padá na členoch SRZ, ktorí často zabúdajú na základné princípy a pravidlá, na podstatu vzťahu rybár-príroda-ryba. Ak sa to konečne naučíme a pochopíme môže byť už neskoro, lenže prísť na to musí každý sám. Vtĺkať niekomu do hlavy niečo čomu od základu nerozumie je podľa všetkého zbytočné. Športovým rybárom prajem veľa podobných dní.
Petrov zdar.
Foto: Juraj Grešš a autor.
